čtvrtek 8. října 2015

Sú miesta, kde si uvedomíte svoju veľkosť: Viedeň





 Nedávno som navštívil Rakúsko. Je to nádherná krajina pokiaľ viete, ktoré miesta máte navštíviť aby ste ulahodili svojmu oku a duši. Tento krát som sa rozhodol pre vojnové múzeum vo Viedni. Od výstavy som nečakal nič nové, keďže podobné výstavy som videl už v Salzburgu a bol som ňou nadchnutý. Táto výstava a prechádzka Viedňou mala byť však iná...


Už dlhšie navštevujem Viedeň, kde som si našiel nový okruh priateľov a to z Burschenschaftu ako i starých priateľov so spoločným pohľadom na svet. Viedeň som nikdy nevidel z toho dobrého uhlu. Všade samí prisťahovalci a špina ale potom som bol oboznámený s Bezirk 1 (okrsok 1) .Táto štvrť sa vyznačuje drahými bytmi a bielou majoritou, kde málokedy zazriete prisťahovalca s nebielou farbou pleti. Je to tým, že v tejto štvrti bývajú politici a boháči ako i vplyvní židia a tí si rozhodne nebudú špiniť svoju štvrť, ako sa to snažia nanútiť svojmu obyvateľstvu, inak povedané “vodu kážu víno pijú“.




Ale poďme najprv k múzeu, ktoré ma doslova hodilo o zem s jeho krásou a vznešenosťou, ktorá by zatienila nejednu kultúrnu pamiatku v západnom a východnom svete. Múzeum bolo navrhnuté Dánsko-Rakúskym architektom klasicizmu a historizmu Theophilom von Hansen. Múzeum tvorí srdce viedenského arzenálu, jeden zo 72 objektov obrovského vojenského komplexu, ktorý bol zhotovený z potreby z vtedajšej revolúcie v roku 1848/49 . Budova bola otvorená v roku 1869. Už pred vstupom do samotnej budovy človeka doslova ohúri nádherná stavba s mnohými detailmi, ktoré sú dopodrobna vypracované a tvoria tak odev tejto majestátnosti. Po prejdení vstupnou bránou ma čakala predsieň s otvorenou strechou v tvare štvorca so skosenými hranami s mohutnými hradbami z tehál a klenbami zo skla, ktoré zdobili piliere na najvyššom poschodí. Po prejdení predsiene som sa dostal na široké priestranstvo, ktorého stred zdobilo nádherné jazierko so sochou vojaka pripomínajúceho Hindenburga, keď bojoval proti Rusom v prvej svetovej vojne a zvíťazil nad presilami.  V pozadí stála samotná budova múzea. Táto stavba pôsobí trošku orientálne a dodáva budove vážnosť a tajomnosť. Budovu zdobí kopula a okolo nej masívne stĺpy stojace po okraji fasády a tak pripomína nedobytnú pevnosť. Vstupom do samotného srdca budovy sa mi otvoril svet plný histórie a hrdosti k európskym koreňom. Prízemie zdobili piliere a klenby, okolo pilierov stáli nádherne sochy vojvodov a grófov, ktorí akoby majú pripomenúť veľkosť teraz podmaneného národa. Sochy sú impozantné a z tváre im srší vážnosť a hrdosť. Človek si príde ako v sále hrdinov, niet nad vhodnejšie a majestátnejšie miesto pre velikánov tohto národa, kde spolu stoja akoby bránili posledné hodnoty tejto dekadentnej spoločnosti, strážcovia ich poslednej slávy, cez ktorých sa uberám spoznávať časy, ktoré sú dávno minulosťou, ale zato plná slávy a cti, niet vhodnejšie miesto ako vstup do najkrajšej budovy akú som kedy navštívil. Výstava je viac ako honosná a prekonáva moje očakávania. Predmety, ktoré zdobí aura minulosti a za ktorými sú príbehy a, po ktorých behá mráz po chrbte. Pri dôslednej prehliadke predmetov nasávam každý detail a cez moje póry v celom tele sa do mňa dostáva duch histórie a uvedomenia si, že naša európska rasa je skutočne veľká a máme ju prečo brániť a, máme byť na čo hrdí. Predmety tak do detailu prepracované, že nesú skutočného ducha človeka, ktorý ich vyrobil a ktorý ich neskôr nosil. Keď som prešiel prízemie dostal som sa na prvé poschodie. Výstava bola venovaná 17-19. storočiu. Po tom ako som vstúpil na toto poschodie nestačil som dýchať, nádherne fresky na stropoch, krásne obrazy zachytávajúce život v onej dobe. Klenbový strop bol opäť podopretý piliermi, ktoré zdobili zlaté farby. Ak má byť niekedy človek na mieste, kde sa cíti byť veľký a hrdý, je to práve toto miesto. Je to jedno z miest, ktoré nemáte chuť opustiť, ale čas je neúprosný a i tu platia návštevné hodiny. Po odchode z budovy múzea som šiel pozrieť na pamiatky v Bezirk 1(okrsok 1). Ak som sa domnieval, že som dnes zažil vrchol Germánskej kultúry a inteligencie tak som sa mýlil...





Národne divadlo Viedeň




 Ako prvú som smel pozrieť budovu rakúskeho národného divadla, ktorá je v skutku neopísateľne krásna. Človek nadobúda dojem, že je konfrontovaný s niečím, čo nám dnešné média a školstvo utajujú a to je európska inteligencia, jej sila a tvorivosť. Divadlo bolo otvorené 14.3. 1741. Navrhnuté bolo architektmi Gottfriedom Semperom a Karlom von Hasenauerom. Nevídaná krása okolo ktorej sa vyskytovali tmaví prisťahovalci a rečou podobnou vreskotu opíc narušovali celkový dojem tejto nádhery, ktorá nemá v modernej dobe konkurenciu, kde všetko pôsobí dojmom bezduchého židovského kubizmu. Niekoľko minút chôdze od národného divadla som narazil na ďalší skvost. Budova Neue Burg(nový hrad), kde v roku 1938 z balkóna tejto budovy mal svoju plamennú reč Adolf Hitler a kde prišlo pozrieť toľko ľudí, že sa museli štverať po soche pred balkónom a stáť v postranných uličkách len aby videli alebo aspoň počuli zjednotiteľa germánskeho národa. Všade kde som pozrel to dýchalo históriou. Neďaleko odkryli pri výkopových prácach starý systém kanalizácií. Sme v Rakúsku a teda nie je zvykom postaviť na takomto mieste žiadnu garáž a preto túto oblasť ohraničili a urobili z nej pamiatku. Každá tehla z ktorej bola kanalizácia zhotovená niesla pečať cisárstva. Od Neue Burg bol krásny výhľad na vysvietený Wiener Rathaus (viedenská radnica) v ktorej sedí marxistický starosta, ktorý Viedeň úmyselne zaplavuje imigrantmi a svoje predvolebné letáky tlačí v tureckom jazyku pre turecké štvrte, je to dehonestujúce k histórií Viedne, ktorá dva krát odolala nájazdu Turkov a teraz sa tu rozpínajú ako rakovina. Takýto človek nepatrí na radnicu, kde sa rozhoduje o osude národa, je tam prebytočný a uberá z času človeku, ktorý by bol lepším reprezentantom národa.




Osobitnú pozornosť upútal Stefansdom(Štefanová katedrála) . Nádherná architektúra pri ktorej sa človeku tlačia slzy do očí pochádza z roku 1147. Jej studený vzhľad je v jasnom kontraste s okázalo farebnou strechou. Impozantná budova stojí v strede bezduchých kubizmom posadnutých nepodarkov bez štipky odkazu na minulosť a identitu národa. Po v kročení do katedrály sa mi podlamovali od samej krásy kolená. Vnímal som tu históriu každým pórom na tele, nasával som ducha doby a zimomriavky mi prešli telom, pokiaľ cítite práve toto, tak si uvedomujete samého seba, svoju veľkosť. Z každého detailu žiaril odkaz predkov a Európanov, ktorí vybudovali tento monument a tak položili základy veľkého národa a posunuli ľudstvu odkaz, ktorý sa dnes beztrestne ničí prisťahovaleckou vlnou spôsobenú bankami, sionistami a politikmi, ktorí nereprezentujú vôľu ľudu. Sú zámerne schvaľované príchody ničivých hôrd, ktoré toto dedičstvo nebudú tolerovať a časom ho určite zničia ako po nájazde v Konštantínopole, kde bola katedrála Hagia Sofia prebudovaná na mešitu Osmanmi a kresťania boli vyvraždení. Neskôr som sa len tak potuloval uličkami aj s mojimi priateľmi a narazili sme na Židovské Námestie. Na tomto námestí sídlila synagóga, ktorú strážila polícia. Nikdy pred tým som nevidel, aby polícia strážila kresťanské stavby a veriacich. Tu sa žiaľ poberajú dane rakúskeho občana, občana Viedne. Ako sa môže židovská menšina cítiť v ohrození v židmi ovládanom meste? Ale ak sa nad tým zamyslíme, ak mesto ovládajú židia, tak je pochopiteľné, že polícia je iba ich nástroj. Celkový dojem z histórie Viedne to však nepokazilo a tu som sa cítil byť naozaj veľký, toto mi nikto nevezme!


Stefansdom



Žádné komentáře:

Okomentovat